Once upon a time... /01/

19. ledna 2011 v 14:30 | Ordinary Girl |  Once upon a time
Takže kaitola no 2 :D Dúfam, že sa vám bude páčiť :)

Nora Clarková


05. 01. 1961
   Nora stála na krajnici diaľnice a opatrne sa obzerala okolo seba. Hľadela na Jessy. Stála na druhej strane cesty a mávala jej. Vyzerala tak isto, ako si ju pamätala. Čierne vlasy jej viali vo vetre a veselé oči na ňu hľadeli. Pery sa jej roztiahli do širokého úsmevu a druhou rukou si upravila pokrčené šaty. Boli to tie isté šaty, ako mala na oslave jej narodenín. Mali už skrčený lem a boli špinavé od blata. Chcela k nej prejsť na druhú stranu, no prázdna cesta sa zaplnila autami. Zrazu Jessy vykríkla ukázala poza ňu. Keď sa Nora otočila zbadala len dve čierne ruky ako sa za ňou načahujú. Aj ona vykríkla.
   Prudko sa posadila a zotrela si z čela pot. Sen!
   Oči sa jej postupne naplnili slzami a tie jej po pár sekundách začali pomaličky, jedna po druhej, stekať po lícach. Tento sen sa jej začal snívať asi tak týždeň po Jessinej smrti. Odvtedy ju neprestajne sledoval. Vždy, keď zaspala, vždy, keď len zatvorila oči. Smrkla a utrela si nos do ruky. Pozrela na budík a s úľavou zistila, že je ešte dosť času, aby sa osprchovala a šla do práce.   
   Od Jessinej smrti sa toho veľa zmenilo, ona sa zmenila. Už nevedela, aký je to pocit bohatstva, už ho nechcela poznať. Odišla z Ameriky a presťahovala sa do Anglicka, presne na svoje 18 narodeniny. Bolo to asi dva mesiace po tom. Dovtedy sa len opíjala a snažila sa zahnať smútok. Sem-tam si niečo aj pichla, ale keď dosiahla plnoletosti so všetkým skončila. Napísala otcovi list, že odchádza, nevie na ako dlho, a že ju nemá hľadať. Zbalila si kufor a malý ruksak. Zopár šiat, ktoré boli obyčajné a ktoré ešte nikdy nemala na sebe, pretože boli "pod jej úroveň", ako zvykla vravieť. Dala si dovtedy vlasy dlhé asi do pása, ostrihať po plecia.
   Zarezervovala si lístky na loď, na miesto, ktoré vybrala čistou náhodou a vybrala sa tam. Náhodou, to bol Londýn, hlavné mesto Anglicka, krajiny o ktorej snívala už od detských čias. Keď tam prišla, nemala kam ísť a tak si začala zháňať prácu a byt. Zhodou náhod sa jej to podarilo rýchlo. Po roku a pol po jej odchode už považovala Londýn za svoje mesto a nikto jej to nevyhovoril.
   Osprchovala sa a rýchlo vypila čiernu kávu. Vybehla z bytu v nie veľmi dobrej Londýnskej štvrti. V dome to nevoňalo príliš vábne, ale Nora si na ten smrad už zvykla. Zbehla po schodoch a otvorila vchodové dvere od baráku. Vonku bola ešte tma, no na január až príliš teplo. Rozopla si vrchný gombík na kabátiku a kabelku si prehodila cez plece. O múry sa opierali prostitútky s cigaretami v ústach a fľašami alkoholu v rukách. Nejedna z nich bola na mol a ležala na studenej zemi, či už živá, alebo mŕtva. Nora sklonila hlavu a jemne pokrútila hlavou. Nechcela dopadnúť ako ony, no zrejme ani tie dievčatá, nemohli za to, ako dopadli. Medzi nimi boli aj 40 ročné ženy s vybitými zubami a strapatými vlasmi. No aj mladučké, možno 15 ročné dievčatá. Zrejme emigrantky, ktoré museli živiť svoje rodiny. Zopár z nich upieralo na Noru nervózny pohľad. Báli sa, samozrejme. Vedľa prostitútok ležali na zemi aj opilci, bezdomovci, či pre bohatých, ako bola kedysi ona, nepodstatné existencie. Chudáci, ktorých život sa skončí na chladnej, vlhkej zemi s fľašou lacného ginu v londýnskom East Ende.
   "Hej, zlatko!" Zvolal na Noru jeden z po zemi sa váľajúcich, opilcov.
   "Idioti." Zašomrala si pod nos a pridala do kroku. Došla k ceste a obzrela sa, či nejde auto. Potom vykročila a svižným tempom šla ďalej.
   Pracovala na Hopetown street v malom obchode so suvenírmi, čo bol oficiálny názov, no neoficiálne to bol obchod, s ťažko zohnateľným tovarom, ako napríklad rôzne koreniny a iné veci, ktoré dovážali zo vzdialených krajín, a boli určené len pre bohatých. Nora vošla do obchodíku zadnými dverami.
   "Jack!! Jack!! " Zvolala na majiteľa. Bol to prešedivený šesťdesiatnik s veselými očami a vráskami od smiechu, vždy pozitívne naladený s nemiznúcim úsmevom na perách. Nora ho našla spiaceho v kresle s rozloženými novinami na pivnom bruchu. Na sebe mal, ako väčšinou, nohavice, košeľu a pletenú vestu.
   Jack nebol bohatý, ba dalo by sa povedať, že patril k chudobným, no sám sa za bohatého považoval. Vravel, že má všetko, po čom bohatí ani len túžiť nemôžu. Jack bol dobrý človek s dobrým a veľkým srdcom.
  Nora ho nechala spať a išla si odložiť veci a otvorila obchod. Už začalo svitať a ulice mesta sa začali pomaly zapĺňať autami, chodcami a turistami. Vzala Jackovi noviny z rúk a začala čítať. Bol to New York Times.
   "Sydney." Šepla Nora a sadla si na stoličku za pultom. Sydney bola Jackova dcéra. Bola tak isto ako jej otec večne usmiata a pozitívne naladená, no krásu zdedila po matke, Mary. Tá zomrela, keď mala Syd, ako bola familiárne nazývaná, asi osem rokov a odvtedy sa o ňu Jack staral sám. Pred rokom a pol, keď Nora prišla do Londýna, sa Sydney presťahovala do New Yorku. Vďaka tomu aj našla prácu, Jack potreboval za dcéru náhradu.
   "Nora?" Začula hlas čerstvo prebudeného starčeka. Usmiala sa.
   "Ahoj Jack. Spal si, nechcela som ťa budiť." Povedala a pobozkala ho na líce. Jack bol jej londýnsky otec, ako ho rada nazývala. Vždy ju vedel povzbudiť, nemal voči nej predsudky a vedel kedy má mlčať, a to si na ňom cenila najviac.
   "Idem hore, hneď sa vrátim, už si otvorila, však?" Povedal a počkal kým Nora prikývla a až potom odišiel. Bola veľmi starostlivý a cenil si presnosť, za každú cenu. Jack bol aj rozhľadený, rád sa dozvedal nové veci o iných miestach a tak mu Sydney posielala noviny z New Yorku. Nora sa zahľadela na titulok, ktorý hlásal nejakú vraždu. Otočila to na ďalšiu stranu, kde bolo k tomu popísané viac.

Séria brutálnych vrážd, ktoré sa začali vraždou mladej študentky Jessicy Cameronovej, ktorú zavraždili po jej narodeninovej oslave v noci z 15. na 16. augusta v roku 1959 na Floride, pokračuje. Tentoraz si vrah vybral už svoju 19-tu obeť. Tento vrah dostal od FBI prezývku Tieň, pretože ho ešte nikto nikdy nevidel. Nikto o ňom nepočul a nenašla sa po ňom nikaká stopa. Jediné, čo vrah za sebou zanecháva je červený karafiát. Polícia, FBI, ba dokonca i CIA sa pokúšajú dolapiť vraha, márne.

Autor: Cassandra Lewisová.

   Nora začula zvuk otvárajúcich sa dverí a dnu vošiel mladík asi v jej veku. Neprejavovala mu veľkú pozornosť, no keď sa objavil pri pulte, nasadila úsmev a spýtala sa: "Želáte si?"
   "Áno." Povedal a Nora sa snažila vybaviť si, kde ho už videla. "Hľadám Vás, ste Nora Clarková, však?" Prikývla, no vzápätí sa spamätala a vyhŕkla: "A kto si ty?"
  "Volám sa Luck Handley." Uprel na ňu svoje hnedé oči a Nora zistila, kde ho videla. Bol to poslíček z hotela Thorton, ten poslíček, ktorého vypočúvali, ako ju, kvôli vražde Jessy.


 


Anketa

Once upon a time je ...

...úžasné. 75% (9)
...celkom fajn. 16.7% (2)
...hrozné. 8.3% (1)

Komentáře

1 kač kač | 19. ledna 2011 v 19:14 | Reagovat

je to užansé :)))

ja už chcem daľšiu kapitolu!!!

2 Aiko Aiko | Web | 26. dubna 2011 v 10:39 | Reagovat

Och, Londýn, ten je aj mojím snom :D Keď budem veľká a zrelá tak sa tam presťahujem a..a budem tam :D Inak chcem ťa upozorniť, v minulej kapitole si hore mala napísaný rok 2008 a tu máš napísané 1959...trošku dosť veľký rozdiel :D A to s tým vrahom...no poriadne sa to zamotáva, som zvedavá čo bude ďalej, takže to idem zistiť :)

3 džejn džejn | Web | 13. července 2011 v 18:19 | Reagovat

Týjo, ale jako VÁŽNĚ neskutečně poutavě píšeš:)
Délka kapitol je tak akorát, děj zatím senza, jedu dál:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama