LOSLI → Midnight - The Witching Time

24. února 2011 v 16:00 | Ordinary Girl |  Love or something like it
Takže, za prvé: Tento príbeh som zverejnila už na blogu fantasy-poviedky, ktorý mám so Simou a Liou, ale zaradila som ho do sekcie Love or something like it. Takže dúfam, že sa bude páčiť. A za druhé: Poprosila by som komentáre.  Vďaka :D


    Potichučky stúpala na kamennú dlažbu námestia. Nikto nesmel vedieť, že je tu, bolo to predsa zakázané. Obzrela sa, či ju niekto nesleduje. Nikoho nevidela. Sadla si na okraj fontány a čakala. Toto mestečko poznala až príliš dobre, aby sa jej jeho nová podoba páčila. Znova sa poobzerala, ale hmla natoľko zhustla, že si nevidela ani na topánky. Pritiahla si ľahký plášť viac k telu a kapucňu si stiahla nižšie. Pozrela na mesiac. Začala si pohmkávať starú melódiu z jednej pesničky. Spomínala, spomínala na to, čo sa jej stalo, na to všetko čo sa jej tu stalo.

    Sedela na tom isto mieste ako teraz, bola ešte väčšia zima a plášť si pritískala k telu.
   "Zima." Šepol hlas, spoza nej.
   "K-kto ste?" Prudko sa otočila a uvidela mužskú postavu odetú v obyčajnom vyblednutom plášti.
   "Som Dan, a ty?" Predstavil sa a prisadol si k nej.
   "Nessly." Vyriekla váhavo.
   "Teší ma, Nessly." Usmial sa a postavil.
   "Idete niekam?" Spýtala sa ho a on sa pomaličky obzrel.
   "Musím pokračovať v ceste, nechceš ísť kúsok so mnou?"
   "Mala by som?" Pozrela a mu do tváre, no on bol rýchlejší a sklopil hlavu.
Pokrútil hlavou.
   "Jedine ak chceš."
   "Tak dobre, ktorým smerom, ja totiž neviem čo kde je." Chytil ju za ruku a vykročil. Čakala by, že váhavo, veď predsa bola taká hustá hmla. No on akoby vedel kam ide, akoby poznal túto cestu už dlho. Vedela, že by sa mala báť, no jeho hlas ju ubezpečoval, že nie je zlý.
    Usmiala sa a dotkla sa ukazovákom jamky na krku. Cítila ryhu, ktorú tam mala, cítila všetko, čo ju vtedy bolelo.
   Dan ležal na zemi pri rieke. Plášť mal ešte stále na sebe a kapucňu si pritískal ešte viac k tvári. Už by chcela vidieť jeho tvár, no nedovolil jej to. Nechápala prečo. Je až natoľko škaredý, alebo ohavný aby
ju nemohla vidieť. Poznali sa už tri mesiace. Odišla z mesta a šla s ním. Po čase si uvedomila, že ho pomaly začína milovať a teraz, po troch mesiacoch by za neho položila aj život. Začalo svitať a tak ho šla zobudiť..
   "Dan, vstávaj už svitá." Jemne ním zatriasla. Kapucňa sa mu trošku zosunula z hlavy, no nevidela nič. Videla že ešte spí, pretože sa ani nepohol a tak sa jemne približovala k jeho hlave. Zrazu ju chytil za ruku a niečo ju chladilo na krku.
    "Čo to robíš?" Zvreskol a posadil sa. Nôž jej stále držal pri krku, no ruku jej pustil, aby si popravil kapucňu.
    "J-j-ja s-som ťa l-len chcela z-zobudiť." Koktala a po prvý raz, čo je s ním cítila strach. Nôž sa jej začal posúvať nižšie a zanechával za sebou páčivú bolesť. Zrazu sa strhol, nôž odhodil a prudko sa postavil. Chytila si rukou krk. Krvácala. Zdesene na neho pozrela a on jej začal obväzovať ranu.
    "Prepáč." Potichu vyslovil a išiel si umyť ruky. Nevedela čo si má myslieť.
    Vzdychla a položila si ruku na brucho. Bolo už mierne vypuklé a znova si vzdychla. Pokúsila sa nájsť vežu, na ktorej sú hodiny, no nevidela ju. Hmla dokonca ešte zhustla. Už nevidela ani na špičku svojho nosa. Keby nezažila horšie veci aj by sa bála.
    Pozerala okolo seba. Na zemi ležalo mnoho mŕtvych tiel mužov, žien, detí, zvierat aj iných tvorov. Boli v nejakom meste, o ktorom nikdy predtým nepočula. Hradby mesta boli zbúrané, domy a ostatné budovy tiež. Sem tam sa ozval ston, no vzápätí všetko stíchlo. Vtom uvidela postavu muža a za ním kráčali malé, asi 6-ročné deti. Bolo ich 8, možno 10. Postava im nakázala nastúpiť do radu, vytiahla nejakú zbraň a strelila do prvého z nich. Chcela vykríknuť, no prv jej niečo zakrylo ústa rukou.
    "Ticho, lebo takto skončíme aj my." Šepol Dan a jemne ju ťahal preč, pričom jej stále držal ruku na ústach, no nie až tak pevne.  Vyšli prvou zbúranou bránou, ktorú našli a bežali sa skryť do lesa.
     Pri tejto spomienke sa striasla. Sklonila hlavu a pohľadom zavadila o náramok na ľavej ruke. Usmiala sa.
    "Nessly! Ness!" Kričal Dan.
    "Ehm...tu som." Zasmiala sa a sadla si na zem.
    "Kde si bol tak dlho?" Spýtala sa a napila vody.
    "Bolo ťažké, byť nenápadný tak mi to trochu trvalo..... A....no...Mám pre teba...ehm...niečo." Cítila z neho, že je trochu nervózny.
    "Čo ti je, si v poriadku?" Spýtala sa starostlivo.
   "No, áno....Tak ...ehm...tu máš." Usmiala sa a vzala malé vrecúško. Otvorila ho. Bol tam strieborný náramok zo so zelenými kamienkami.
   "Och....Je prekrásny. Odkiaľ ho máš?"
   "Ehm...kúpil som ti ho." Vysekal zo seba. Prudko sa postavila a objala ho. Bola k nemu tak príliš blízko.
   "Daj....saj si ju dole. Prosím." Šepla. Jemne pokrútil hlavou.
   "Nepáčilo by sa ti to, čo je pod ňou."
  "Milujem ťa tak či tak. Nie je jedno, či uvidím tvoju tvár?"
  "Tak....dobre." Načiahla sa za kapucňou a jemne mu ju dala dole. To čo uvidelo ju neprekvapilo, nepotešilo, nezarmútilo, ale ani neoľutovala. Mal hnedé vlasy asi po plecia, krásne modré oči a na ľavej polke tváre 4 veľké jazvy. Jedna za mu tiahla cez oko a znetvorila ho, že nebolo také krásne modré, ale biele s takmer nebadateľnou svetlunko modrou dúhovkou bez zreničky. Ďalšia mu prechádzala cez hornú peru a časť dolnej. Tretia sa tiahla od ľavého obočia až po koreň nosa a posledná mu pretínala prvú a končila pri brade. Jemne sa ho dotkla prstami. Rýchlo sa stiahol.
    "Ja...." Šepol no prikryla mu ústa rukou. Dala mu pusu na zohavené líce a potom ho pobozkala.
    Znova sa usmiala a prstami sa jemne dotkla pier. Zavrela oči a vynorila sa jej ďalšia, bolestnejšia spomienka.
   "Myslíš, že tvoja láska ho zachráni? Nie, si len hlúpa naivná hus." Skríkol muž v červenom plášti, s čiernym klobúkom na hlave. Mal dlhé čierne kučeravé vlasy a bradu. Drsne sa usmieval, keď ju už po tretí krát udrel. Dan sa snažil vymaniť zo zovretia obrovského kamenného tvora. Nedarilo sa mu to o nič lepšie ako Nessly, ktorá prosila o milosť. Nevedela, čo sa stane, ale mala pocit, že niečo veľmi zlé. Nevedela prečo, a to ju zožieralo.
    "Ty!" Obrátil sa k Danovi. "Neplnil si sľub!"
    "No a?" Šepol takmer nečujne.
    "Mal si zaplatiť, vedel si čo ťa čaká, ak nezaplatíš!" Skríkol a zasmial sa.
    "Čo zaplatiť?" Šepla Nessly.
   "Ness.....ja...." Dan sklopil pohľad k zemi, vzápätí ho však zaryl do muža.
   "Vieš, tento muž, človek, či troska! Bol jeden z mojich najlepších generálov. Donášal mi najlepší tovar, ak vieš čo myslím." Pokrútila hlavou a Dan znova sklopil pohľad.
    "Tovar?" Spýtala sa a pozrela na Dana.
   "Telá, zabíjal mi schopných mladých ľudí. Mal dosť upokojujúci hlas a ľudia mu verili, preto som ho vyslal. Potreboval som mŕtve telá na zreinkarnovanie starých dobrých vojakov." Uchechtol sa a zamračil. "No on to porušil....A kvôli čomu? Kvôli obyčajnej smrteľníčke?! Smrteľníčke?!"
    "Si vrah?" Spýtala sa ho
zotrela si slzu z oka.
   "Áno, bol som vrah." Šepol a zdôraznil slovo bol.
    "A ja som myslela, že si dobrý." Šepla.
   "Ľúbim ťa." Napriek zlosti, ktorú cítila, ju tie slová potešili, zarmútili a striasla ju zima.
   "Aj...aj ja teba." Pribehla k nemu a pobozkala ho. Muž ju znova udrel a Dan sa opäť neúspešne snažil vymaniť z kamenného zovretia.
    "A teraz, je koniec." Šepol, vzal zbraň a prebodol Danovi hruď. Pozrel na vyjavenú Nessly a zmizol. Navždy.
    "Nie!!!" Pribehla k nemu a triasla ním. Z úst sa mi tenkým pramienkom valila krv, usmieval sa.
    "Ľ-ľúbim....ťa," Šepol znova a zamračil sa. "O pol...noci......na námestí. Hmla." Dýchal prerývane a chaoticky.
    "Aj ja ťa ľúbim." Usmiala sa cez slzy a pobozkala ho na krvavé pery. Naposledy vydýchol a zomrel
Zrazu začali obíjať hodiny na veži kostola polnoc.
    "Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať, jedenásť, dvanásť." Zdvihla pohľad a pri nej sa objavila postava v známom čiernom plášti.
    "Ahoj láska." Šepol.
    "Ahoj." Pobozkala ho.
    "Ešte stále tomu nechápem." Pošepla mu do ucha.
    "Hodina duchov." To jediné povedala znova ju pobozkal. Nemal veľa času. Iba hodinu.
    "Škoda, že je taká krátka." Šepla a rukou si zašla na brucho. Usmiali sa na seba a sadli na kraj fontány. Toto bol spôsob, ako mohli byť spolu. Každý deň.
 


Anketa

Klik :)

Klik

Komentáře

1 knihomolka knihomolka | 26. února 2011 v 21:23 | Reagovat

uplne krasna :-O
nadherna

2 Aki-chan Aki-chan | Web | 27. února 2011 v 19:41 | Reagovat

okey, ráda spřátelím ;) ale nemám moc čas, oki!? ;)

3 WolfGirl Ivush WolfGirl Ivush | Web | 26. dubna 2011 v 16:21 | Reagovat

Krásne :-)
...a smutné :-( ale inak sa ti to podarilo.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama