Fay Lex /02/

4. března 2011 v 14:28 | Ordinary Girl |  Fay Lex
Takže dúfam, že sa bude druhá časť páčiť :D

Keď som prišla domov, starká na mňa už čakala.
"Vieš, že zase meškáš, však."
"Babi, pani Jamestonová, nechala ma po škole za nejakú hlúposť."
"Asi by som si s ňou mala ísť pohovoriť, nemyslíš? Už je to šialené!" Usmiala som sa.
"Babi, len žiadna mágia, prosím." Zasmiala som sa. Moja starká bola veštica. Aspoň tak prezentovala to, čo robí,. Miešala ľuďom čarovné nápoje a afrodiziaká. No ľudia vedeli, že to nie je skutočné, ale aj tak k nej chodili, čo bolo pre mňa vskutku nepochopiteľné.

Po prvý raz za dlhý čas som ostala doma. Zapla som počítač a zašla na chat. Keďže som nebola typ, čo hodiny sedí za počítačom, o chvíľu som sa odhlásila a začala sa venovať škole. Nebola som tá poslušná žiačka, ktorá všetko vie a všetko sa naučí, ale bola som viac-menej poctivec, aspoň čo sa školy týkalo. Najprv som sa začala učiť biológiu a potom matematiku. Zajtra sme mali test a ja som ešte nič nevedela. Po dvoch hodinách strávením marením môjho drahocenného času tým, že som sa snažila ako-tak nasúkať do mojej hlavy vedomosti som z tašky vytiahla knižku. Ťažko sa to priznáva, ale mala som rada romantické príbehy, zásadne však nie romantické a presladené konce. Otvorila som Odviate vetrom na 369 strane a začítala som sa do Scarlettinho života. Z čítania ma vyrušil zvuk zvoniaceho mobilu.
"Ian."
"Zabiješ ma ak ti poviem, že dnes večer je uvítacia párty a akosi som ti to zabudol oznámiť." - ozvalo sa zo slúchadla.
"Keď si myslíš, že to neviem, mýliš sa, drahý. O pár minút som tam." Zložila som mu a prezliekla sa. Nemyslite si, neotvorila som šatník zabudovaný do steny a nevytiahla odtiaľ noblesné šaty za státisíce. Obliekla som si čierne rifle, obyčajné biele tielko, čierny sveter a na hlavu som si nasadila klobúk. Obliekla som si čierne tenisky značky Converse a prehodila bielo-šedú károvanú tašku cez rameno. Na stole som nechala pre starkú odkaz, že sa vrátim okolo polnoci.
Večierok sa konal v Pube. Viem, žiaden zložitý názov. Vlastne to nebola ani krčma, iba malá malomestská reštika s pohodlnými stoličkami pri bare, ktoré využívali mestský alkoholici.
"Fay!" Zavolal na mňa Brian, kapitán futbalového mužstva. Prevrátila som oči a ignorovala jeho podnapité kecy. Zbadala som chalanov a pripojila som sa k nim. Na Kylea sa vešalo jedno dievča z nižšieho ročníka a Cody tancoval so svojou priateľkou Jessicou Flegmonovou, neterou riaditeľovej sekretárky. Jessy bola milá, no neveľmi zaujímavá a podľa môjho názoru i dosť hlúpa na Codyho pomery. Prisadla som si na stoličku k Ianovi a Jeremymu.
"Nevieš kto to je?" Spýtal sa ma Jeremy po chvíli a ukázal smerom k dverám. V nich sa objavil ten chalan spred riaditeľovej kancelárie spolu s jedným dievčaťom a ďalším chlapcom. Dievča spolu s druhým chlapcom sa na seba veľmi podobali, takže som usúdila, že sú súrodenci. Obaja mali blond vlasy a prenikavé modré oči. Vyzerali ako modeli z nejakého časopisu.
"Neviem, no toho tmavovlasého chalana som videla dnes v škole. Zrejme noví." Jeremy prikývol a sledoval to dievča. Očividne si ju všimol aj Brian, Priblížil sa nej a začal jej niečo rozprávať, no tá ho surovo odsotila.
"Tá baba vyzerá sympaticky." Prehodila som po tom, čo Brian narazil do stola a spadol na zem. Ian sa zasmial a objednal si pivo. K baru pristúpila aj trojica nových obyvateľov nášho mestečka. Jeremy pristúpil k nim.-
"Dve pivá." Povedal plavovlasý chalan barmanovi.
"Tri!" Spresnilo dievča a sladko sa usmialo na brata.
"Najprv poprosím preukazy." Rozosmiali som sa.
"Ale no tak, Bob. V živote sme ťa nepočuli pýtať sa stupídnejšiu otázku." Prehodil Jeremy. Bob prevrátil oči a nalial im pivá.
"Vďaka." Dievča sa usmialo na Jeremyho. "Som Cassie Morganová, práve sme sa sem s rodinou presťahovali."
"Jeremy Wilkerson, moji priatelia Fay Lexová a Ian Hayden."
"Teší ma." Povedali sme s Ianom naraz.
"Toto je môj starší brat Alexander a môj brat - dvojča Giorgio."
"Odkiaľ ste sem prišli?" Ujala som sa slova po úvodnom predstavovaní sa.
"Z Mexika, naši rodičia tam pracujú ako architekti, ale my sme sa museli vrátiť sem. Mama chcela, aby sme nastúpili na americkú výšku, takže sme museli dokončiť aj americkú strednú."
"Lepšiu ste si ani vybrať nemohli." Predniesla som ironicky.
"Hádam to tu nie je až také zlé." Usmiala sa Cassie a ukázala svoje dokonalé biele zuby.
"Nie, pokiaľ učitelia nemajú pasiu v tom, aby vás nechávali stále a stále po škole."
Ian ma šťuchol do ramena. "Ber to z tej lepšej stránky, Caroline vyzerá stále ako bosorka zo starej rozprávkovej knižky."
"Kto je Caroline?" Spýta sa Giorgio.
"Dcéra našej telocvikárky, ktorej naša Fay minulý rok trafila basketbalku do tváre. Dva týždne pred tým si dala Caroline spraviť nový nos, takže to nedopadlo veľmi dobre." Všetci sa zasmiali a začali sme sa rozprávať. Oni nám vraveli o Mexiku a my o nudnom živote tu. Jediný kto sa do debaty nezapájal bol Alexander, starší brat dvojičiek. Len tam tak stál a na tvári mal trpiteľský výraz. Keď naňho Cassie zazrela, iba pokrčil ramenami a odišiel.
"Musíte ho ospravedlniť," povedala. "je veľmi nespoločenský." Znova sme sa zarozprávali a okolo jedenástej sme sa rozlúčili.
Cestou domov som premýšľala o dvojičkách. Boli to fajn decká a Cassie sa zdala byť úplne v pohode. Žiadna namyslená slečinka sa z nej zatiaľ nevykľula a Giorgio je veľmi pekný chalan. Uškrnula som sa. No úsmev mi zmizol z tváre, keď začalo pršať a mňa čakala ešte pol hodina cesty. Keď som už bola premočená do poslednej nitky, zastalo pri mne auto. Vodič stiahol okno spolujazdca.
"Nastúp." Zohla som sa a na sedadle šoféra som zbadala sedieť Alexandra.
"Vieš, že ťa vôbec nepoznám, však?"
Prikývol. "Chceš prechladnúť?"
"Poznáme sa asi tak 5 minút, nevrav mi, že sa staráš o moje zdravie."
"Nie, ale nemám to srdce ťa tu nechať." Sarkazmus teda jeho hlasu rozhodne nechýbal, to som mu musela uznať. "Máš ešte minútu na rozmyslenie, potom padám."
Už som mu chcela odvrknúť, keď sa zablyslo a blesk dopadol niekoľko metrov od nás. V tom momente by som išla aj s diablom, len aby som nemusela byť vonku. Od malička som mala z búrok panický strach. Nastúpila som do auta a zabuchla dvere. Na koženom sedadle zostala mláčka vody.
"Ups."
"To sa vysuší." Hlesol, no bolo na ňom vidieť, ako veľmi mu táto situácia prekáža. Pred mojím domom sme boli za necelých desať minút. Ani on, ani ja sme ani raz neprehovorili.
"Ďakujem." Povedala som a vystúpila. Nič na to nepovedala hnal sa čo najrýchlejšie od nášho domu preč.
Zistila som, že starká ešte nebola doma a tak som sa osprchovala, vysušila si vlasy a ľahla si do postele.
Bol veľmi milý, že ma odviezol domov. - pomyslela som si.
"Preboha!" Prudko som sa posadila, až sa mi hlava zatočila. Ako vedel kde bývam? Nemal to dokiaľ vedieť! Chalani to nespomínali a ani ja.
Keď som o tom premýšľala už hodinu, zmocnila sa ma únava a zaspávala som s vedomím, že zajtra to z neho vytiahnem.
 


Anketa

Klik :)

Klik

Komentáře

1 Kirawa Kirawa | Web | 6. března 2011 v 17:22 | Reagovat

heeeej tak to bolo dobré... ako mňa by asi porazilo na jej mieste keby ma len tak niekto zobral domov a vedel by kde bývam :D zase raz kvalitne napísaná poviedka :D

2 Aiko Aiko | Web | 26. dubna 2011 v 11:07 | Reagovat

:D fakt neviem prečo, ale predstavila som si Éďu Cullena :D :D Som blázon ja viem :D :D Inak super kapitola ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama