Fay Lex /04/

13. května 2011 v 15:59 | Dany :) |  Fay Lex
Tak prinášam novú kapitolku. Mám teraz more času, pretože som chorá. Áno, som si vedomá toho, že je konečne teplo a že je to dosť tragikomická situácia :D :D Som tak znudená, že som stihla pozrieť Boys Before Flowers, Dream High, My Girl, It started with a kiss, Koizora a Playful Kiss :D :D Musím povedať, že najlepšie sú kórejské :D Podľa mňa majú najkrajších hercov :D
Ale k podstate tohoto člávku :D Kamoška mi vravela, že to začína mať podobu Twilightu a tých ... hm... nazvime to vecí :D Tak dúfam, že si to nemyslíte a po tejto kapitolke už ani nbudete. Prajem príjemné čítanie a poprosím komentíky :D

Ja, Jeremy, Cassie, Gorgio a Alexander sme sedeli na sedačke u nich doma a mlčali. Položila na stôl vytlačený článok, Cassie, si ho prezrela, povzdychla, potom sklopila pohľad a oprela sa o brata.
"Ty si si nás vygooglila?" Spýtal sa Alexander, keď si všimol zdroj.
"Nie ich," ukázala som prstom na dvojičky, "teba."
"A to ma má potešiť?"

Povzdychla som. "Mňa táto situácie tiež dvakrát neteší, ale skutočne by ma zaujímalo, prečo ste mŕtvy. Teda, živý. Či ako vlastne je!"
"Fay, je to dlhý príbeh. Naozaj ma mrzí, že sme ti museli klamať." Cassie si presadla ku mne.
"Tak s tým prestaňte a povedzte mi nejaké logické vysvetlenie pre túto hlúpu situáciu."
"Je to zložitejšie, ako si myslíš. My nie sme obyčajný ľudia. Vtedy sme vlastne zomreli." Vyvalila som oči. "Jeremy, mohol by si nás nechať. Toto si musíme vydiskutovať s Fay o samote. Potom ti o tom, určite, porozpráva, len teraz, prosím..." Oči sa jej zaplavili slzami. Jeremy prikývol a vyšiel von z domu. Chvíľu som hľadela na dvere, no potom som si pomyslela, že by bolo dosť hlúpe zdrhnúť.
Cassie sa a pozrela na brata a Alexandra, obaja prikývli a tak začala: "Všetci sme žili v Mexiku, s Alexom sme sa poznali od malička. Raz sme zo srandy zašli k veštici. Bolo to po nejakom večierku. Úprimne, boli sme tak trochu pod parou. Povedala nám, že čoskoro zomrieme, ale nakoniec zostaneme živí. Vysmiali sme ju. Predsa len, keď ti nejaká cigánka vyveští z ruky, to ešte neznamená, že sa to musí stať, nie? Ale potom sa stala tá nehoda a my sme ... nuž, mŕtvy nie sme, sme akoby znovuzrodení. Dostali sme úlohu a tak nás poslali späť na zem s tým, že o tom rodičom nesmieme povedať, nik sa to nesmie dozvedieť."
"Strieľate si zo mňa?"
"Vypočuj nás do konca. Ako som povedala, dostali sme úlohu. Sme niečo ako nájomný vrahovia tvorov, ktorí ničia túto planétu, doslova z nej vyciciavajú život."
"Akých tvorov´?"
"Upírov. Sú to krvilačné beštie, ktoré ti dokážu opantať myseľ a prinútia ťa robiť šialené veci. Si akoby v tranze, tvoje telo sa hýbe na ich pokyn. Videla som človeka, ktorý sa zabil na pokyn jedného z nich." Striasla sa a pokračovala: "Ak sa nám podarí ochrániť toho, kvôli komu sme tu, môžeme sa vrátiť a žiť náš život, akoby sme nikdy neodišli. Ak nie, tak zomrieme, teraz už úplne." Prikývla som. Toto je nemožné! Musí to byť sen! Ani sekundu som nerozmýšľala nad pravdivosťou tejto myšlienky a okamžite som sa štipla do ruky. Nepomohlo.
"Neveríš nám." Alexander sa oprel o sedačku a zaklonil hlavu dozadu. "Hlupaňa." Šepol tak potichu, až som to skoro prepočula. Ale odjakživa som mala veľmi dobrý sluch, takže táto jeho poznámka mi ujsť nemohla. Chcela som mu niečo odvrknúť, ale potom som si všimla, že sa usmieva. Akoby vedel, že to budem počuť.
"Idiot." Precedila som pomedzi zuby a on sa usmial ešte viac. Potom som si spomenula, čo povedal ako prvé. "Áno, neverím vám."
"Chápem. Ak chceš odísť..." Cassie ukázala na dvere. "Nie žeby sme chceli, aby si odišla, ale..."
"Chápem." Povedala som a vzala všetky papiere. "Dovidenia."
"Hlupaňa!" Tentoraz Alexander nešepkal, ale skríkol na celý dom. Ignorovala som ho a vybehla z domu. Sadla som si na sedadlo spolujazdca a Jeremy naštartoval. Nepýtal sa nič. Zlatý Jeremy.
Keď zastal pred mojím domom povzbudivo sa na mňa usmial a pobozkal ma na líce. "Dobrú, Fay."
Úsmev som mu opätovala, no na viac som sa nezmohla. Rýchlo som odomkla dvere a vošla dnu. Starká sedela v obývačke a preberala nejaké bylinky.
"Ahoj." Pozdravila ma a vložila do košíka už očistenú dunticeu (čisto fiktívne = dôležité :D ).
"Čau." Odzdravila som ledabolo a vybehla po schodoch do mojej izby. Sadla som si na posteľ a, áno, myslím to skutočne vážne, začala som sa smiať. Nemyslite si, že som psychicky labilná, ale v ten moment mi absurdita celej tej situácia prišla nehorázne vtipná.
Po pár minútach hlasného rehotu na moje dvere zaklopala starká. Keď ma uvidela rozvalenú na posteli, pousmiala sa. "Aj ja sa chcem pobaviť."
"To nič." Zamumlala som. "Pomôžem Ti?" Spýtala som sa a kývla smerom k byline, ktorú mala v ruke.
Pokrútila hlavou. "Netreba, už sú očistené." Prisadla si ku mne. Moja starká bola zvláštna. Nie, žeby nebola normálne. To nie...teda, záleží na tom, pod akým pojmom si normálnosť predstavujete.
Starká bola o hlavu nižšia ako ja a útla. Mala už takmer snehobiele vlasy, ktoré si odmietala prefarbiť. Tvrdila, že aj jej starká mala tiež snehobiele vlasy a nikomu to nevadilo. Dokonca si ju preto viac vážili. Ale je sa myslím, že je to len kvôli tomu, lebo pri jej bosoráckych činnostiach to vyzerá lepšie.
Mala tmavomodré oči, ktoré sa sem-tam zdali bledšie, alebo tmavšie. Na tvári mala len vrásky okolo očí a pier, takže vyzerala o desať rokov mladšia. Ľudia, ktorí by ju nepoznali, by jej typovali okolo päťdesiatky, a nie šesťdesiattri. Keď som bola malá a mierne poznačená Tolkienom, myslela som si, že starká je kráľovná elfov.
"Tak čo, povieš mi to, alebo to z teba mám ťahať?" Zasmiala sa.
"Nič sa nestalo." Prikývla. "Ale keby si predsa len zmenila názor, budem dole." Postavila sa na odchod. Práve som sa nadychovala, že niečo poviem a starká sa otočila. Zadívala sa na mňa a nadvihla obočie, akoby ma chcela povzbudiť. Ako to robí? Pomyslela som si.
"Veríš na mýtické bytosti?" Opýtala som sa.
"Mýtické bytosti? Myslíš víle, čarodejnice.."
"..upírov a takých. Hej."
"Samozrejme." Úprimne, nečakala som takýto druh odpovede. Hocako je moja starká zvláštna, myslela som si, že ma vysmeje, ako všetci ostatný ľudia, keby som sa spýtala takúto otázku. "Fay, na tomto svete je toho ešte toľko, čo nepoznáš. A možno ani nikdy nespoznáš. A tak isto aj ostatný z tých takmer siedmych miliárd, čo nás je tu." Prikývla som.
"Myslím, že by si mala ísť spať. Nie je dobre, aby si tak dlho ponocovala." Pobozkala ma na čelo a vyšla z izby.
Už som sa zmierila s tým, že moja starká je zvláštna, ale teraz som nepotrebovala počuť, že upíri skutočne existujú, ale niečo ako: "Fay, zlato, nebudeš predsa takýmto báchorkám veriť."
Ibaže to by nebola moja starká. Vzdychla som a zhodila zo seba šaty. Osprchovala som sa a ľahla do postele. O chvíľu som zaspala.

Z dvoch dôvodov som hneď vedela, že je to sen. Prvý bol, že som sedela na podlahe v našom starom dome v Atlante a druhý, že vedľa mňa priadla moja mačka Beth, ktorá bola už tri roky mŕtva.
Preto som sa nemusela báť, keď bola okolo mňa krv a na smotanovej sedačke sedeli tri osoby, ktoré som nepoznala. Prvá bola žena stredného veku, dlhé, čierne vlasy mala stiahnuté v konskom chvoste a červené pery tuho stisnuté. Bola vysoká, chudá a veľmi príťažlivá. Na pravo od nej sedel mladší muž, ktorému časť tváre zakrýval tieň. Na ľavo sedel bezvlasý muž, starší od svojich spoločníkov s viditeľne trpiteľským výrazom na tvári.
Všetci mali zatvorené oči, akoby spali. Ibaže sedeli vzpriamene a mužom sa pohybovali pery. Rozprávali potichu, no sem tam som začula slovo smrť, chuť a prekvapilo ma, keď aj moje meno. Vtedy žena vykríkla a oni stíchli. Všetci otvorili oči a Beth prestala priasť. Všetci mali malé čierne zreničky a dúhovky nepríjemnej žlto-zelenej farby. Čisto biele bielka pretínali červené žilky. Najstarší z nich ich mal najviac a najmladší najmenej. Vtedy žena pootočila hlavu a usmiala sa na mňa. Uvidela som dva rady žiarivo bielych zuboch, ostrých ako britva. Žena sa postavila a podišla ku mne, naklonila sa ku mne a zdvihla zo zeme moju ruku. Akokoľvek som sa bránila, bola silnejšie. Priložila pery k zápästiu a ja som zacítila pálčivú bolesť v ruke. Keď z malej ranky začala vytekať krv, dvaja muži sa nepokojne pomrvili. Položila mi ruku na rameno a pošepla:
"Toto je len varovanie." Dych mala chladný a hlas tvrdý. Vykríkla som a potom všetko zmizlo a ja som sa zobudila. V mojej izbe stála starká v nočnej košeli a zhrozene hľadela na paplón pokrytý krvou, ktorá vychádzala z môjho zápästia.
 


Anketa

Klik :)

Klik

Komentáře

1 *Nessy *Nessy | Web | 13. května 2011 v 16:05 | Reagovat

pekný blog

2 Kirawa Kirawa | Web | 13. května 2011 v 16:43 | Reagovat

uhhuuuu dobrý záver :D  som zvedavá ako to bude ďalej pokračovať... chúďa a chorá si .... nepekné hlavne keď je pekne.... tak ako aj ja som bola včera k.o.....

3 d-cross d-cross | E-mail | Web | 15. května 2011 v 8:45 | Reagovat

OH DADA!!!! Ty máš chceš zabiť? ak nepridáš ďalšiu kapitolu do troch dní, tak ťa zmasakrujem!! :D rýchlo prosím :)

4 Chie Niji Hatsukora Chie Niji Hatsukora | Web | 22. května 2011 v 13:30 | Reagovat

pises moc hezky

5 Aiko Aiko | Web | 30. května 2011 v 17:31 | Reagovat

Ty vole!!! Po prvé, nečakala som že budú bojovať proti upírom a po druhé, ten koniec ma rozsekal! Skvelá kapitola ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama