December´s April /04/

29. června 2011 v 18:06 | Dany |  December´s April
Naozaj ma mrzí, že som sem dlho nič nepridala, ale nemala som čas ani chuť písať. Ale dnes som splodila toto. Tak prajem príjemné čítanie. :)

"Rýchlejšie!" David stál pred Moniqueiným šatníkom a nervózne podupkával nohou.
Otočila sa k nemu, chytila ho za ramená a zahľadela sa mu do očí. "Poviem ti jednu životnú pravdu. Nemôžeš očakávať, že sa žena zbalí za pol hodinu. To by chcelo nadľudský výkon. A prosím ťa, ako si mám vybrať z toľkých šiat?"

"Prečo ich potom máš až toľko?" Nechápavo sa zahľadel na dve preplnené skrine.
"Pretože každé sú určené na inú príležitosť."
David prevrátil očami a vybral zo skrine dvoje šaty. Jedny Monique vzala a strčila ich do tašku, potom zabalila ešte zopár nohavíc a blúzok. Osobné potreby a topánky. Keď skončila, mala zbalený jeden veľký kufor.
David chcel niečo povedať, ale pri pohľade na Monique si to rozmyslel a nevydal ani hlások, iba rezignovane vzal kufor a zniesol ho k autu, kým jeho spoločníčka zamykala apartmán.
"Človek by nepovedal, že šaty môžu toľko vážiť!" Zamumlal David, keď zatváral kufor od auta. Monique sa zaškerila a sadla si na miesto spolujazdca. Nasadila si slnečné okuliare a pohodlne sa usalašila na sedadle.
"Môžeme vyraziť." Povedala, keď si David prisadol.
"Kam vôbec ideme?" Spýtal sa, naštartoval a pomaly vyrazil do ulíc. Monique vytiahla z kabelky mapu a ukázala na červený krížik.
"K Apriliným rodičom." David prikývol a zbežne si pozrel mapu, kým stáli na križovatke. "Odkiaľ máš vôbec auto?" Spýtala sa Monqiue.
"Je moje."
"Tvoje? Tak potom prečo jazdíš autobusom?" Pokrčil ramenami. "Si divný!"
"Lebo ty nie!" Usmial sa na ňu a pokračoval v jazde.

"Si si istá, že je to tu?" Spýtal sa David, keď už pol hodinu krúžili okolo a stále nenašli dom, v ktorom mali bývať rodičia April.
"Na sto percent!" Povedala Monique a tíško dodala. "Aspoň myslím."
David prevrátil očami a pozrel sa na mapu. "Sme právne, ak si zaznačila správne miesto."
"Zaznačila!"
"Tak prečo to tak nevyzerá?!"
"Vieš čo?" Otočila sa k nemu. "Tým, že budeme sedieť v aute a krúžiť dookola nič nezistíme! Idem sa niekoho spýtať!" Povedala a vystúpila z auta, pričom buchla dverami viac, ako sa Davidovi páčilo.
Boli správne, museli byť. Aspoň si to myslela. Ibaže dom číslo 115 chýbal. Boli tu iba domy číslo 114 a 116.
Najprv zazvonila pri 114-ke a keď nikto neotváral, podišla k ďalšiemu domu. Tam jej otvorila dvere na pohľad prívetivá, asi päťdesiat ročná, starenka.
"Dobrí deň, prepáčte, že Vás vyrušujem, hľadám pána a pani Somersových." Povedala a milo sa usmiala na starenku.
"Je mi ľúto, slečna. Ale obaja sú už mŕtvy." Povedala.
"Dočerta!" Sykla Monique.
"Prečo ich hľadáte?"
"Viete, otvorili sme prípad vraždy ich dcéry a snažíme sa nájsť ich dom, číslo 115, ale ten tu už nie je."
"Ani nikdy nebol, mladá dáma." To Monqiue zarazilo.
"Nebol?"
"Nie!" Monique prikývla a zatla pery, no potom sa znova milo usmiala a spýtala sa. "Poznali ste April?"
"Samozrejme." Starenka na chvíľu zmizla a o pár sekúnd sa vrátila s fotografiou. Bola na nej April a mladšia obdoba onej ženy. "Často bývala u mňa."
"Viete o tom, že by ste nám vlastne mohli pomôcť." Poznamenala Monique, otočila sa a kývla Davidovi na znak toho, že má prísť dnu.

"Tak vravíte, že ste otvorili Aprilin prípad?" Spýtala sa starenka, vlastne pani Joanna Armsterrová, keď pred nich položila čaj a sušienky.
"Áno, pred niekoľkými dňami." Povedal David a odpil si zo šálky.
Medzitým sa slova ujala Monique. "Pani Armsterrová, ako ste mysleli to, že dom číslo 115 nikdy neexistoval?"
"Existoval, veľmi dávno. Potom tu však vypukol požiar a keď mesto znova budovali, stala sa chyba a nechtiac preskočili číslo 115."
"Prečo je potom v spise napísané, že Apriliny rodičia žili v dome číslo 115?"
"Nežili v dome, ale v karavane. Boli stále na cestách. Keď prišli sem, April mala asi osem rokov. Zamilovala si to tu. O niekoľko mesiacov jej rodičia chceli odísť, ale ona namietala. Utiekla preč a uchýlila sa u mňa. Jej rodičia to teda vzdali a na mieste, kde je medzera medzi domom 114 a mojím zaparkovali karavan a žili tam. Ale Keith, jej otec, ani jej matka Sophia neboli takto šťastní. Obaja pochádzali z kočovných rodín, ktoré najprv poznačila prvá svetová vojna a ich samých tá druhá. Prvý rok boli všetci šťastní, ale potom začal Keith piť a biť Sophiu. April chcela s matkou utiecť, ale Sophia ho až príliš milovala. Tak zostali a pre April nastali zlé časy." Povedala a smrkla.
"Čo sa stalo?" Spýtala sa Monique.
"April bola veľmi krásna, už ako 15-ročná bola veľmi populárna medzi chlapcami. Keď mala sedemnásť, jej otec ju skoro znásilnil. Nie, žeby to chcel, aspoň podľa mňa, ale vtedy bol tak opitý, že ani nevedel, kto to dievča vôbec je. April sa bránila zubami-nechtami a otcovi na nohu zhodila sviečku. Začal horieť. Jej matka ho rýchlo uhasila a zavolali doktora, ale ten mu musel nohu amputovať. Všetci si mysleli, že to bola nehoda, iba ja, April a Sophia sme vedeli, čo sa naozaj stalo. Odvtedy April bývala u mňa, ale nie na dlho. Keď mala osemnásť ušla za nejakým chlapcom."
"Za akým?"
"To už neviem, nepovedala mi to. Jediné čo viem, že odvtedy mi každý mesiac posielala nejakú čiastku peňazí. Nikdy toho nebolo veľa, ale vravela, že mi chce splatiť dlh. Tie peniaze som vždy venovala charite, nikdy mi nebola nič dlžná."
"Myslíte si, že by bol jej otec schopný zabiť ju?" Spýtal sa David.
"Nemyslím. Posledné roky trpel vážnou demenciou, myslím, že najmä kvôli jeho neustálemu chľastaniu." Povzdychla si,
"A jej matka?"
"Celý čas opatrovala Keitha, nemohla si dovoliť nechať ho na chvíľu samého. Bola ako malé dieťa. Keď obaja zomreli, odišla. O niekoľko týždňov som dostala správu, že zomrela aj ona."
"Ako?"
"Autonehoda." Monique prikývla.
"Je mi to ľúto." Povedal David. "Veľmi ste nám pomohli."
"To je samozrejmé." Povedala a usmiala sa. Vyprevadila ich ku dverám, kde chytila Monique sa ruku.
"Prosím Vás, keď zistíte niečo nové, dáte mi vedieť?" Monique prikývla a objala starenku.
"Ďakujeme." Povedala a odišla za Davidom.

"Jej otca môžeme vylúčiť." Povedala Monique cestou domov. V ruke držala pero a na papier napísala tri mená: Joanna Armsterrová, Keith Somers, Sophia Somersová.
"Neviem."
"Ako mohol chlap s demenciou zabiť svoju dcéru takým rafinovaným spôsobom?"
"Možnože predstieral demenciu."
"Samozrejme. Že ma to skôr nenapadlo!" Povedala a vyškrtla Keitha Somersa zo zoznamu.
"Možno si niekoho najal."
Monique prevrátila očami. "Alebo dokonca predstieral demenciu!"
"Alebo!" Skríkol David.
"Bloomer, to bola irónia!" Monique pokrútila hlavou. "Joannu tiež vyškrtnem, nezdá sa mi na vrahyňu. A jej mama ...." Odmlčala sa. "Tú by som tam ešte nechala."
"Prečo? Pretože dcéra ju zachránila od tyrana?"
"Pretože, ako povedala Joanna, Sophia ho až príliš milovala a niekedy zamilovaný ľudia robia hlúposti."
"Dobre." Prikývol David. "Tak Sophia Somersová je prvá podozrivá."
 


Komentáře

1 knihomolka knihomolka | 29. června 2011 v 19:06 | Reagovat

pekná kapča.páči sa mi to s tou mamou :))

2 NaTušQa =)...tvoje crazy SB♥..^__^ NaTušQa =)...tvoje crazy SB♥..^__^ | Web | 30. června 2011 v 17:32 | Reagovat

och môj bože..:D..hned ten začiatok ma dostal..:D..svätá pravda..Mne osobne zbalenie veci trvá velmi..velmi dlho..pretože ja so sebou vždy potrebujem jednoducho VŠETKO :D
a inak celkovo velmi dobrý diel..:)..predstieraná demencia xD..

3 Kirawa Kirawa | Web | 30. června 2011 v 18:29 | Reagovat

začiatok zabitý na celej čiare... dobrého otroka si našla... a teraz mám menší dotaz... lebo nie som si istá... keď Aprilin otec umrel tak tá jej matka odišla? pretože som sa stratila v tej časti keď jej to stará pani vysvetľovala

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama