LOSLI → First love

10. června 2011 v 16:17 | Dany |  Love or something like it
Vlastne ej to cover môjho príbehu :D Dnes som si sadla za počítač a pozerala si príbehy na fantasy-poviedkach, keď som sa dostala k tomuto, povedala som si, preboha! Ako som to mohla napísať. A hoci sa to páčilo, musela som to kapičku prerobiť. Nie ej to o moc lepšie, ale postačí :D :D Tak dúfam, že sa vám to bude páčiť a poprosím komentíky, ďakujem :)

Ako je moment, ktorý zmení históriu, je aj láska, ktorá zmení životy.
Tento moment, táto láska sa nám vryje do pamäti.
A bude v nás žiť.
Naveky.
.........

- Ako spomínam na roky predtým, zdajú sa mi až neskutočné, zvláštne, nepravdepodobné a.....šťastné. Teraz, už keď je po všetkom, si uvedomujem, aké je šťastie vrtkavé, a že je to len relatívny pojem, ktorý príde a rýchlo aj odíde. - - Teraz, keď sa pozerám na oblohu, už vidím len modré nebo a sem tam malý bielučký obláčik. Pozerám na more a vidím len vlny blížiace sa ku skalám. Zapadajúce slnko už nemá tú krvavú, červenú farbu, ale príjemnú červenú, hrejúcu pri srdci. Keby som mohla, smiala by som sa na celé hrdlo, žila by som len pre tento moment a pre nič iné na tomto svete, no spomienky, volanie minulosti je silnejšie ako ja a to ma ubíja. Postavím sa a vojdem do domu, prázdneho domu, plného nábytku, nadbytočných vecí, hlúpostí, ktoré sa mi predtým zdali také úžasné, dokonalé.
- Bolo to v zime, koncom decembra. Ja a moja priateľka Leonie sme boli predelené na vojenskú základňu na jednom ostrove. Po útoku, ktorý sa konal koncom novembra sme mali prísť ako pomocné sily. Keď sme tam prišli, ešte stále bolo všetko v dezolátnom stave. Uviedli nás do izby, povedali nám, že sa máme prezliecť do uniforiem a pracovať. Slúžili sme v miestnosti plnej postelí, na ktorých ležali vojaci, ranený, bez nôh či rúk, s obväzmi po celom tele, stonajúcich a krvavých. Leonie s toho bolo zle, obe sme vedeli, že to tu bude horšie ako na malej základni, na ktorej sme boli predtým. Samozrejme, nepočítali sme s toľkou krvou.
"Hej! Vy dve." Zvolal nejaký hlas a my sme sa poslušne otočili.
"Prosím?" Spýtala sa Leonie.
"Som vrchná sestra a vy ste pomocné sily, tak pracujte. Prinesú nejakých nových, zranených a aj mŕtvych. Mŕtvym a bez šance na prežitie napíšte na čelo krížik." Oboznámila nás zo situáciu staršia sestrička.
"Nebuďte na nich zlá, sú tu nové." Povedalo jej dievča staré asi ako my. Mala na sebe tú istú uniformu. Vrchná sestra na nás zazrela a potom odišla z von veľkými, bielymi dvojkrídlovými dverami. Keď sa zabuchli, ozvalo sa to dievča, ktoré sa nás zastalo.
"Nie je zlá, iba má dvoch synov na fronte a tretí zomrel." Obe sme prikývli. "Som Sarah a vy?"
"Ja som Faith a toto je moja priateľka Leonie." Predstavila som nás a čakala čo sa bude diať ďalej.
"Som rada, že ste prišli, konečne niekto nový. Viete od útoku je to tu spustnuté, zabili veľa vojakov a aj civilistov."
Vtedy sa ozval hlas sirény, nepríjemné pípanie, opakujúce sa dvakrát za sebou.
"Bude veľa zranených, tak sa pripravte." Povedala a vyberala z poličky rukavice, morfium, gázy, obväzy a tabletky. Obom nám podala dve fixky, také, s ktorými sa píše na čelá vojakov, ktorí nemajú šancu na prežitie.
Vtom niekto prudko vyvalil dvere a dnu sa hrnuli vojaci od krvi. Pokladali ich hocikam a my sme mali čo robiť. Takmer polovici som napísala na čelo krížik, niektorí nemali nohy, ruky, niektorí oboje. Keď už som ošetrila všetkých, ktorí boli pridelení mne, zavolala na mňa Leonie, či by som neošetrila ešte jedného pacienta. Neochotne som privolila.
Bol to mladý, asi 25 ročný muž. Tmavovlasý s dvoma veľkými jazvami na ľavom líci.
"Ste tu nová?" Spýtal sa ma a nastavil pravú ruku, ktorá krvácala.
"Áno. Vy zrejme nie, keď poznáte sestričky." Usmiala som sa a on sa schuti zasmial. Pozorne som si prezrela ranu.
"Nie je to nič vážne." Usúdila som a vyčistila som mu ranu, ktorú som následne obviazala.
"Vďaka." Povedal. "Som rád, že prišli nové sestričky, a obzvlášť ak sú všetky také pekné oko vy....." Sklonila som hlavu, lebo som sa bála, že sa budem červenať.
"Ahoj." Povedal.
"Zbohom, nech vás tu už nevidím." Pohrozila som mu a on sa znova zasmial. Už odchádzal, no ja som nevedela nabrať odvahu, spýtať sa ho na meno. Pozrela som na Leonie a tá kývla hlavou. Rozbehla som sa za ním a na chodbe som ho dobehla.
"Zajtra príďte, previažem Vám to, nech to nenahnisá." Povedala som mu a on prikývol.
"Tak, ako sa voláte?" Spýtal sa, keď som sa otočila na odchod.
"Faith, a vy?"
"Michael. Tešilo ma, Faith." Usmial sa a ja som sa rozbehla do ošetrovne. Tam sa Sarah rozprávala s Leonie. Sadla som si k nim.
"Už je večer, čo keby sme niekam šli? Zatancovať si, do kina, najesť sa niekam?" Navrhla som a so Sarah sme sa pustili do dlhej debaty o tom, čo budeme robiť.
"A čo ty, Leonie?" Spýtala sa Sarah, keď sme sa nevedeli rozhodnúť. "Prečo si tak ticho?"
"Počúvala som vás." Usmiala sa. Leonie nebola zhovorčivý typ dievčaťa, bola tichá, väčšinou o nej nikto nevedel. Počúvala rozhovory a keď sa jej niekto spýtal, vždy vedela poradiť dobre. Preto som ju mala tak rada.
"Dobre, ukážem vám izby a potom môžeme niekam ísť." Povedala. Vyviedla nás z nemocnice a odviezla autom, aj s našimi kuframi do malého domčeka pri skalách. Vošli sme dnu a ja som bola očarená vybavením tohto domu.
"Páni o tomto som ani nesnívala. Myslela som, že budeme na nejakej škaredej, zatuchnutej základni." Prezerala som si dom. Jemne som sa dotýkala vecí, aby som nič nepoškodila, alebo nezhodila.
"Viete, je to môj dom, bývala som tu spolu s manželom." Vysvetlila.
"Nevedeli sme, že si vydatá."
Smutne sa na nás usmiala a pokrútila hlavou. "Už nie som."
"Prepáč, je mi to ľúto, ja..." Zahryzla som si do pery, no Sarah sa usmiala. "To je v poriadku, môj manžel, Sam, zomrel pred pár mesiacmi. Odvtedy tu bývajú sestry, ktoré nie sú odtiaľto. Nemám rada, keď je tento veľký dom prázdny."
Ja i Leonie sme prikývli a nasledovali ju. Ukázala nám dve izby, ktoré odteraz patrili nám.
Keď sme sa dovybaľovali, rozhodli sme sa ísť si zatancovať. Obliekla som si červené šaty po kolená, vyčesala som si vlasy a obula nové lodičky. Potom som zbehla dolu, kde na mňa už čakali Sarah a Leonie.
Keď sme prišli do jediného baru v meste, bola tam úžasná atmosféra. Bol plný vojakov. Sadli sme si ku stolu pri okne. Objednali sme si a ešte prv ako nám priniesli nápoje, sa pri našom stole zatavil Michael, ten vojak, ktorého som ošetrovala.
"Zdravím. Zatancujete si, Faith?" Spýtal sa.
"Rada." Postavila som sa odviedol ma na parket. Pustili rýchlu pieseň tak som ani nemala čas sa ho nič spýtať. No po rýchlej pustili pomalú. Pritisol si ma k sebe a začali sme tancovať.
"Čo vaša ruka?" Spýtala som sa.
"Nebolí, a aj keby bolela, nebolo by to nič vážne." Usmial sa. "Odkiaľ ste?"
"Z Washingtonu, a vy?"
"Som ostrovan, toto je môj domov." Rozhodil rukami.
"Tak to vás musí trápiť, že vám ho ničia." Uznala som.
"Vás netrápilo, že vám zničili domov v D.C.?" Spýtal sa.
"Ja som domov nemala, som sirota, a ako 16-ročnú ma vyhodili zo sirotinca. Vtedy začala vojna, pred dvoma rokmi."
"To mi ušetrilo ďalšiu otázku, takže máte 18 rokov." Prikývla som.
"A vy?"
"Dvatri. A prosím vás, nevykajme si. Tykaj mi, Faith."
"Budem, Michael." Usmiala som sa. Pieseň už skončila a tak som mu poďakovala za tanec a znova sa pripojila k dievčatám.
"Aký je?" Spýtali sa ma obe naraz.
"Milý, pozorný, pekný tiež. No čo by ste chceli ďalej?" Usmiala som sa a odpila si z pohára .
"Och, dievča, máš ty šťastie." Ešte sme si párkrát zatancovali a niekedy o jedenástej sme šli domov. Ráno sme vstali o pol 7 a o siedmej sme boli v nemocnici.
"Faith." Ozval sa mi za chrbtom Michaelov hlas okolo pol ôsmej. V ruke som držala pár obväzov a tak som sa zľakla, že som ich všetky pustila.
"Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť." Povedal a pomohol mi ich pozbierať.
"Č-čo tu robíš?" Rýchlo som obväzy ukladala so skrinky.
"Prišiel som si dať previazať tú ranu." Pevne som stisla oči a prikývla som. Úplne mi to vyfučalo z hlavy.
"Prepáč, zabudla som na to, od rána tu máme dosť práce. Vieš, prišiel nová náklad a je to strašné. Neviem, kde mi hlava stojí." Povedala som a vzala som lieh, gázu a nový obväz.
"Ale ja viem, na krku." Zasmial sa.
"Veľmi vtipné." Vyčistila som mu ranu, znova ju obviazala.
"Poď so mnou do depa. Preveziem ťa." Povedal.
"Si pilot?" Prikývol. "Rada by som, ale..."
"Žiadne ale neberiem!"
"Je tu veľa ranených."
"Tak prídem večer." Povedal a zahľadel sa na mňa. Keď som prikývla, usmial sa odišiel. Vlastne som sa tešila, tento pekný, modrooký vojak mi padol do oka. A po dni strávenom v nemocnici, som bola nadšená, že idem niekam preč.
Depo, v ktorom cvičili bolo vzdialené asi 5 kilometrov od nemocnice. Išla som autom, ktoré mi požičala Sarah, takže mi to netrvalo ani 5 minút.
Už z diaľky som ho videla. Skúšal na lietadle zbrane. Prišla som tam a všetci čo tam boli, vzájomne a hlavne rýchlo odišli.
"Ahoj, čo tak sporiadane opustili depo?" Spýtala som sa.
"Neradi chodia na bojové pole...." Uškrnul sa.
"Takže bojové pole? A o čo bojuješ?" Spýtala som sa a nedalo mi to neusmievať sa.
"Teraz skôr mínové pole." Zatiahol a kývol smerom k dverám, odtiaľ sa náhlil nejaký chlapík. Bol nízky, mal malú briadku a pivné brucho.
"Vravel som! V depe nechcem mať žiadne návštevy, tieto vaše decké veci si riešte niekde inde." Vykríkol a znova odišiel.
"Neber ho vážne, nie je zlý, len táto vojna mu vzala všetko, jeho žena bola sestrička v nemocnici a pri minulomesačnom nálete ju zabili. Odvtedy je ako zmyslov zbavený, iba chľastá a nadáva. Musíme ho prefackať." Zamyslel sa a následne prikývol.
"Videla si už ostrov v západe slnka z hora?" Spýtal sa. Pokývala som hlavou.
"Tak poď." Vošiel dnu a mne povedal čo mám robiť. Vyšla som po malom rebríku na plošinku a odtiaľ vošla do lietadla. Sadla som mu na kolená. O chvíľu sme boli vo vzduchu.
"Och, to je krása..... Je to ako západ slnka v Kalifornii. Ešte krajšie." Usmiala som sa.
"Bola si v Kalifornii?"
"Keď som mala 9 rokov, zobral ma tam otec. Dva týždne po výlete zomrel. " Vysvetlila som.
"To je mi ľúto. Moji rodičia zomreli pred troma rokmi pri autonehode."
"To mi je ľúto."
"Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Drž sa." Chytil ma a začal pristávať. Pomohol mi vystúpiť, vyšli sme von a zavrel dvere depa.
"Tak, ako sa ti to páčilo?" Spýtal sa.
"Veď som vravela, krásne."
"Kde bývaš?" Spýtal sa.
"U Sarah, tam pri...." Začala som vysvetľovať, no prerušil ma.
"Viem, kde to je."
"Poznáš Sarah?" Spýtala som sa. Nespomínala mi, že ho poznala.
"Áno, ale v podstate nie, poznal som Sama. Bol to môj najlepší kamarát, poznali sme už od detstva. Bol mi ako brat." Chcela som niečo povedať, no otočil sa k autu a otvoril dvere na strane spolujazdca.
"Pôjdem, s tebou, odprevadiť ťa. Tak či tak musím ísť do nemocnice." Povedal a sadol si ku mne do auta. Cestou rozrával o tom, ako aké to bolo pred útokom a ja som si želala, aby cesta trvala dlhšie ako hlúpych päť minút.
Keď sme zastavili pred nemocnicou, spýtal sa ma.
"Máš niekoho?" Pokrútila som hlavou. On sa ku mne nahol a pobozkal ma.Po pár minútach sa odtrhol a usmial sa. "Ahoj zajtra, Faith." Neschopná slova, som iba prikývla a sledovala, ako sa stráca vo dverách nemocnice. Potom som sa zasmiala a šla domov. Bol som šťastná, v tomto nešťastí, som bola ja, konečne šťastná.
Takto to šlo tri, štyri mesiace. Vždy po práci som šla k nemu do depa a potom domov. Vždy v utorky, štvrtky a soboty sme chodili s dievčatami tancovať, do kina, alebo sa len tak prejsť. Zakaždým sme natrafili na Michaela a jeho priateľov. Neskôr sme začali chodiť ako partia. Aj Leonie si našla priateľ, no Sarah bola stále sama. Nič sme jej na to nehovorili, mala predsa právo držať smútok. V ten aprílový večer sme s Michaelom išli sami. Bolo to už koncom apríla a bolo teplo. Išli sme do kina na nejaký film. Dej ma ani trochu nazaujímal. V ten týždeň šla Sarah cez víkend navštíviť rodinu a Leonie bola u priateľa. Išiel ju predstaviť rodine. Požiadal ju totiž o ruku a Leonie súhlasila. Po filme sme išli ku mne domov. Samozrejme vedela som, čo bude nasledovať, no bála som a. Išli sme do obývačky, kde sme sa začali bozkávať..
"Bojíš sa?" Spýtal sa. Jemne som sa chvela, no bála som sa, že sa nahnevá.
"Nie, dobre, trochu áno. Lebo ja....vieš...ešte nikdy som....."
"Chápem, neboj sa, všetko bude v poriadku." Povedal a znova ma začal bozkávať. Postupne sme sa presunuli do mojej izby.. Ráno som sa zobudila už o šiestej. Išla som do kúpeľne, obliekla som sa a potom som šla spraviť raňajky. Kým som ich robila Michael vstal.
"Dobré ráno." Pobozkal ma sadol si.
"Nech sa páči." Postavila som pred neho tanier s raňajkami. "Vďaka, to som nečakal." Usmial sa a pustil sa do jedla. Potom som šla do nemocnice a on do depa.
V nemocnici som natrafila na Sarah, ktorá sa len pred pár minútami vrátila. Vyzerala smutne a nezúčastnene.
Čo sa stalo?
Spýtala som sa, keď sme prvý raz osameli.
"To nič, Faith, len mám toho veľa. Naši a malý..." Zasekla sa.
"Malý?" Vzdychla a sadla si na voľnú postel.
"Vieš, s manželom sme mali syna. Po novembrovom útoku, ktorý akoby zázrakom prežil, som ho poslala za našimi, predsa len, bývajú ďalej od vojenskej základne. Strašne mi chýba i ja jemu."
"Prečo si nám nepovedala, že máš dieťa?"
"Neviem, nechcela som to vyťahovať." Mala plné právo nám to nepovedať, ale i tak ma trochu mrzelo, že nám zatajila niečo také. Ale hnevať som sa nemohla, nemala som čas. Zrazu sa ozvala streľba a ja som nič nepočula. Zdesene som sa pozerala na Sarah. Zrazu sa rozozvučala siréna.
"Bombardujú nás....." Vtom vtrhli do miestnosti sestričky a lekári z celej nemocnice.
"Prineste všetko! Úplne všetko čo máme. Obväzy, gázy, lieky....Proste všetko!!! A vypracte iné izby." Kričala po nás hlavná sestra.
"Čo sa deje?" Spýtala sa jedna nová sestrička.
"Nepýtaj sa a rob! Bombardujú nás!" Skríkla Sarah a my sme robili čo sa dalo. Kým sme stihli vypratať izby, vziať obväzy a lieky, nemocnica bola plná ranených. Nevedela som čo mám robiť, na toto som výcvik nemala. Rýchlo som chodila k ďalšiemu a ďalšiemu pacientovi.
"Takto to už ďalej nejde. Tým čo nemajú šancu na prežitie nám sem ani nevoďte." Skríkol riaditeľ nemocnice na nejaké mladé dievčatá a tie vybehli von. Všade bol zhon, krv a ľudia. Mŕtvi, alebo zranení. Nemala som pojem o časem, no asi po dvoch hodinách sestra zapla rádio. Zistili sme, že bombardovanie sa skončilo. Jediné čo som chcela vidieť bol Michael. Vybehla som z miestnosti, kde som bola a bežala po chodbe.
"Faith! Faith! Poď sem, rýchlo!" Skríkla na mňa Leonie. Ani som nevedela, kedy sa vrátila..
"Čo je?" Pribehla som k nej. Ukázala na raneného vojaka, krčiaceho sa na matraci. Z jeho tepny sa prudko valila krv. Sarah sa ju snažila upchať, no nedarilo sa jej to. Pozrela som mu do tváre, do tých dobre známych modrých očí.
"Michael...." Prebehla som popri Sarah a snažila som sa mu tepnu zapchať tiež. Nedarilo sa nám to. Po chvíli z rany ako-tak prestala krv tiecť, ale stratil jej veľa a šanca na prežitie bola malá - minimálna. Okrem toho mal zasiahnutú aj nohu a v ramene guľku.
"Je to zlé, čo?" Zachripel. Prikývla som, nedokázala som mu klamať.
Usmial sa. "Vieš čo, Faith, bolo to skvelé, všetko. Dokonca ja raňajky." Usmial sa. Do očí sa mi nahrnuli slzy.
"Teraz nežartuj." Smrkla som.
"Nájdeš si niekoho nového, prebolí to. Uvidíš. Po pár mesiacoch, rokoch. Sľúb mi to." Nechcela som tomu veriť, no prikývla som. Usmial sa na mňa a modré oči nadobudli sklený pohľad. Chvíľu som na neho pozerala s nechápavým výrazom na tvári, ako sa neskôr vyjadrila Leonie, no po chvíli som začala kričať ako zmyslov zbavená. Sarah a Leonie sa ma snažili od neho odtrhnúť.
"Nepomôže to, ver mi, aj ja som kričala, nadávala, bolelo to, ale nevráti ti ho to....." Sarah ma objala. Na nasledujúci deň bol pohreb, teda, respektíve rozlúčka, s mŕtvymi a o deň na to sme ho pochovali. Po vojne Sarah odišla za rodinou do Texasu, kde žije so svojimi rodičmi a so synom. Našla si nového priateľa, teda, teraz už manžela a narodili sa im dve dcérky - dvojičky: Faith a Leonie. Moja priateľka Leonie sa vydala a ostala na ostrove žiť aj so svojím manželom. Leonie sa ešte cez vojnu narodila dcérka - Miriam. Ja som od Sarah odkúpila dom a žijem tu stále, no nie sama. Tak, ako povedal Michael, hoci sa mi to vtedy nechcelo veriť, našla som si niekoho. Nie je to veľká láska, ako k nemu, ale žijem pomerne šťastne a keď sa mi narodil syn, môj manžel súhlasil s menom Michael.
- Keď si to však premietam spať, spomienky na tieto momenty stále bolia. Tá pálčivá bolesť v hrudi, ktorá vtedy naskakuje, mi prekáža v živote. Pomaly som začala od znova, no vždy tu budú strašné spomienky, na ešte strašnejšie chvíle. Ale teraz môj život dostal nový zmysel. Môj syn ja moja rodina, sú pre mňa prvoradou prioritou. A pre Michaela sa snažím vytvoriť lepšie detstvo, ako som mala ja. Lepší život, ako postihol moju prvú, a zrejme jedinú, veľkú lásku.
Okúsila som chuť vojny. Tú trpkú, bolestnú, pálivú chuť. A môžem povedať, že vojna neberie len životy, ale aj nádej, vieru, lásku a sny. Stratila som vo vojne veľa, no našla som tam priateľstvo na život a na smrť, a odvahu, ktorá mi dovtedy chýbala. A odvaha mi môže pomôcť ísť ďalej.
 


Anketa

Klik :)

Klik

Komentáře

1 ..::GirL WiTh SmiLe =):.. ..::GirL WiTh SmiLe =):.. | Web | 10. června 2011 v 17:51 | Reagovat

bože..toto som si mala prečítať..:D..teraz som v takom citovo rozpoložení že ach..:D..ved sa tu aj rozplačem..:D..taký koniec..to nie je fer..i ked ja som to už aj tak mierne očakávala..po prečítani začiatku..že sa stane niečo nedobré..Ale nádherné napísané..naozaj..ja ťa žeriem..:D..peckaa. ^ ^

2 Kirawa Kirawa | Web | 12. června 2011 v 13:17 | Reagovat

beee ja budem revať jak malé deckoooo!!! to ma tak chytilo za srdce.... kks ale toto sa mi nestáva často... ok už som kľudná chuť na revanie ma prešla... fakt geniálne to bolo napísané :) našla som tam pár skomolených slov, ale to sa stáva aj mne a v oveľa väčšom množstve a na dĺžku poviedky by som povedala, že si to fakt mohla aj pri všetkej snahe prehliadnuť :) hovorím geniálne napísané :)

3 ..::GirL WiTh SmiLe =):.. ..::GirL WiTh SmiLe =):.. | Web | 12. června 2011 v 17:40 | Reagovat

nie je zač ^ ^..pochvalu si zaslúžiš ;)

4 Kirawa Kirawa | Web | 12. června 2011 v 18:32 | Reagovat

noo dúfam, že sa k ďalšej kapitole dokopem čo najskôr :D vidíš mám pre teba dotaz ohľadom váržd a týka sa to partnera, v prvej sérii si totiž žiadneho nemala.... chceš aby to tak ostalo, alebo mi dáš meno :D

5 Kirawa Kirawa | Web | 12. června 2011 v 19:45 | Reagovat

ty budeš jeho liekom na smútok :D a ja som len chcela vedieť či som dobre pochopila narážku :D

6 knihomolka knihomolka | 15. června 2011 v 21:09 | Reagovat

ako som uz hovorila. velmi pekne, krasne a pripomina mi to Pearl Harbor :)

ale krasne, prenadherne :) :*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama