The Second World /0.1/

13. října 2011 v 23:49 | Dany |  Second World
Tu je prvá časť, repsketíve prvý predpríbeh. Je to niečo ako zhrnutie života jednej z dvoch hlavných postáv. Ako prá mne srdcu bližšia Danielle. Prajem príjemné čítanie a ospravedlňujem sa, že tak neskoro. Btw: v piatok a ani v sobotu nič nečakajte. Nie som doma.

Moje oči zablúdili k nebesiam, ktoré zahalili tmavé mračná. O pár sekúnd nato z nich začali padať malé kvapky vody, sladké ako slzy. Uškrnula som sa. Nebesá začali smútiť. Už vedia, čo sa stalo.
Pohľadom som prebehla z oblohy na telo padlého anjela ležiaceho pri mojich nohách. Anjela s odrezanými krídlami, ktoré už stihol prúd odniesť niekoľko metrov od brehu. Plávajúc k zapadajúcemu slnku za sebou zanechávali pár tenkých krvavých šmúh.

Poobzerala som sa okolo a zistila, že ľudia z priľahlej dedinky si už všimli, že sa niečo deje. Sklopila som pohľad aby nikto nevidel ako sa moje inak tmavé oči sfarbili do červena, nasadila som si plášť s kapucňou a vysadla na čierneho koňa.
"Diabol, poď." Šepla som mu do ucha a kopla ho do slabín. "Rýchlo." Zamrmlala som. Chcela som rýchlo odísť z tohto Bohom zabudnutého miesta. Zrejme mal dôvod, prečo ho opustil. Diabol sa rozbehol, no po pár kilometroch zastal. Ako vždy. Zoskočila som a z tašky pripevnenej na sedlo som vytiahla malý papier. Toľko krát skladaný, zožltnutý pod ťarchou rokov, ale aj tak nekonečne dôležitý, pre môj život. Papier so zoznamom mien, bez ktorých možno nie je tento svet lepší, no určite nie je horší. Z čižmy som vytiahla nôž a zabodla ho do mena mŕtveho anjela. Papier sa scelil a meno zostalo prečiarknuté. Spokojne som sa usmiala a znova vysadla na koňa.
"Domov." Povedala som mu. Prikývol a rozbehol sa smerom k malej dedinke na juhu krajiny. Cesta tam dlhá vyše tisíc kilometrov trvala na Diablovi takmer deň. Bol neskutočne rýchly a jeho výdrž bol ohromujúca. Ostatne, ako všetky kone z druhu Polenwaldských plnokrvníkov.
Keď sme zastali pred mojím domov, odviezla som Diabla do stajne a odstrojila ho. Dala som mu napiť a najesť a vyčesala som mu čiernu srsť i hrivu. Umyla som ho a nechala ho oddýchnuť si. Najskôr som mala namierené do hostinca, no svetlá boli ešte rozsvietené a hostinec bol plný ľudí. A tak som prekĺzla cez bránku na zadnom dvore a cez polia prešla k veľkému panstvu stojacemu ani nie pol míle od dediny.
Už na prvý pohľad to bolo obrovské sídlo s dakedy krásnou a priestrannou záhradou. Dnes na toto miesto už nik nechodil - každý jeden človek sa po tom všetkom sem bál prísť. Neviem či mali strach z duchov, no toto panstvo život už dávno opustil.
Všetky moje spomienky z detstva sa viažu na práve toto miesto. Často som sedávala na lavičke pri rybníku a sledovala brata ako kreslí scenériu, ktorá sa vytvorila vždy na jar - voda v rybníku bola nebesky modrá a most, ktorý cezeň prechádzal bol celý obrastený popínavými ružami, okolo rástlo množstvo kvetov, ktorých omamnú vôňu bolo cítiť na metre ďaleko. Rybník bol tesne pri vstupnej bráne, vysokej a honosnej, ktorá otvárala hlavnú cestu k domu. Vždy pri nej stáli dvaja členovia stráže so zbraňami opretými na pleciach. Na druhej strane cesty stál maličký altánok, kde mi každé poobedie matka spievala a česala vlasy. Mala jemný, čistý hlas a smiech, ktorý by rozveselil každého. Otec celý deň trávil v dome prácou, no večer si vždy šiel zahrať so mnou a bratom kriket. Vždy som vyhrávala a až neskôr som si uvedomila, že iba preto, lebo ma oni nechávali. Radi videli radosť malého dievčatka z víťazstva. Teraz môžem s čistým svedomím prehlásiť, že moje detstvo bolo šťastné. Už pri narodení mi bolo predurčené stať sa tým najšťastnejším dieťaťom na celom šírom svete, no jedného dňa sa všetko pokazilo. Z môjho života vymizla radosť a môj rozprávkový svet sa zmenil na nočnú moru. Zahľadela som sa do prázdnych okien. Smrť obyvateľov tohto domu zasiahla nepripravených.
Vzdychla som a sadla si na onú lavičku. A hoci v mojej duši už nebolo miesto pre city, zaplavila ma vlna spomienok. Rýchlo som ich zatlačila späť spolu so všetkými emóciami. Pár minút som tam zostala sedieť a potom som sa postavila a bez obrátenia si to namierila do hostinca.
Hneď ako som vstúpila dnu, hostia začali pomaly odchádzať. Ako vždy. Hostinská Mary to prešla tichým mlčaním, no videla som na nej, že jej nerobí radosť sledovať, ako jej denno-denne plaším zákazníkov.
"Ako vždy, Mary." Sadla som si k baru a vložila si hlavu do dlaní. Pretrela som si oči a vypila pohár whisky, ktorý predo mňa postavila Mary. Vľúdne sa usmiala a ja som jej úsmev oplatila, i keď bol hraný. O chvíľu sa ku mne pridala Lana, dcéra Mary i Destiny, dcéra veštice, ktorá sa vzdala svojho práva byť matkou. Obe sa na mňa usmiali a pripili si so mnou. Tieto tri ženy, boli to jediné, čo som na tomto svete mala.
Po tom všetkom som nemala kam ísť. Rodinu som nemala, teda žiadnu o ktorej by som vedela a ľudia v dedine sa ma báli. Tak isto ako domu - mysleli si, že som prekliata. Pár dní, či týždňov som strávila na ulici sama, kým som nestretla Destiny. Začínala zima a ja som sa len v tenkom kuse látky túlala po domoch a zháňala niečo k jedlu. Už dva dni som nejedla a moje telo bolo slabé. Fúkal silný vietor a tak som sa skryla v tenkej uličke medzi dvoma domami. Tam som našla v kúte skrčenú Destiny. V jednej ruke držala bochník chleba a v druhej džbán vody. Hneď ako ma zbadala pribehla ku mne a prehodila cezo mňa deku, na ktorej doteraz sedela. Ako som zistila, v stene jedného domu, už roky neobývaného, bola diera, cez ktorú sa každú noc vplížila dnu. Mala tam zopár starých, roztrhaných, no stále teplých, diek a ešte jedny staré šaty, ktoré mi prikázala obliecť si. Rýchlo som poslúchla toto zvláštne dievča s červenými vlasmi, sivými očami, pehami na nose a najprívetivejším úsmevom, aký som za poslednú dobu zažila. Keď som sa zohriala, podelila sa so mnou o jedlo a vodu.
"Hostinská Mary sa o mňa trochu stará. Každý večer mi dá na parapet vodu a jedlo, ktoré zostalo. Myslím, že keby jej muž nebol taký pijan a násilník, vzala by si ma k sebe. No bojí sa ho." Usmiala sa na mňa a ja som prikývla. Takto to so mnou a Destiny šlo pár rokov. Stali sa z nás najlepšie priateľky a hoci neustále o niečom rozprávala, nikdy sa ma nepýtala na to, čo sa vtedy stalo. Rešpektovala moje súkromie. A ani ja som sa jej nepýtala na zvláštne znamenie, ktoré mala akoby vyryté na ľavom predlaktí.
Keď som dovŕšila 16-ty rok, rozhodla som sa vrátiť sa do toho domu. Najprv som ho ani nespoznala. Akoby neprešli roky, ale storočia odvtedy, čo som odtiaľ odišla. Prešla som ho temer celý, no nespoznávala som ho. Pri odchode, som našla na zemi malý, poskladaný papier so zoznamom mien. Legendárny papier, ktorý sa nazýval Smrť. Malý kúsok papiera, ktorý zo mňa spravil to, čím som dnes. Jednou z najobávanejších vrahýň.
 


Anketa

Klik :)

Klik

Komentáře

1 Shizue Shizue | Web | 14. října 2011 v 15:37 | Reagovat

wow!To bylo super!Přesně takhle sem si to představovala!Pecka!Těším na pokračko ;)

2 ..::NaTušQa =)::..tvoje crazy SB♥.. ^__^ ..::NaTušQa =)::..tvoje crazy SB♥.. ^__^ | Web | 14. října 2011 v 18:32 | Reagovat

ja sa zmôžem asi len na óóóó :D toto ma vážne dostalo.. Musím uznať, že sa to začína naozaj perfektne :D..parádička..ohoho..teším sa na pokračovanie ^ ^...

3 Yuki-chan Yuki-chan | Web | 15. října 2011 v 11:37 | Reagovat

Supeerné :-D

Inak, hej so Zerom...Zero 4ever! :-D  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama